Povesť
Za dávnych čias chodili ľudia z Malých Ledníc na výžin na dolniaky. Ku Komárnu, k Debrecínu, niekedy až k Pešti.Toho roku sa zjednali na majer poniže Nových Zámkov. V dedine nebolo veľa takých, čo vyžili z domáceho chlebíka.Gazdovi sa prihlásilo do troch tuctov chlapov. Zobral i pár mládencov zo susednej Viesky, ktorá sa po tamojších zemanoch volala Kardošova.
Po príchode na majer najskôr vyčistili maštaľ. Kravy boli cez leto na lúkach, preto im páni pripravili takýto nocľah.Namiesto vykydaného hnoja nanosili minuloročnej slamy. Ľahnúť si však nestihli. Žito si už pýtalo kosu.
"Čím viac rečí, tým planší zárobok", vyhrážal sa už niekoľký raz gazda "vášťanovi" Ondrejovi. Pritom Ondreja mali radi všetci.Popri jeho vymyslených, počutých, či prežitých príhodách sa kosou zaháňalo ľahšie. Bol však aj šinter, čo neobišiel nikoho, aby ho svojim posmeškom "nevykvákal za šticu".
I keď za to za ním zaraz letela hruda hliny, vedeli, že pod chrapavou kôrkou je dobrá striedka,
Jeden deň popýtal cudzí starec Ondra o kus chleba. Ten nemyslel na to, že ostane bez večere a pridal k nemu aj slaninku.
"Starý som a bez zubov, kôrku zo slaniny ti nechám,"povedal starec. "Ale že si taký dobrák, niečo k nej dostaneš. Počúvaj dobre! Keď ste tu všetci z Ledníc a z Viesky, zaiste si aj ty počul o Jánošíkovi. Aj o jeho hajdúchoch, čo vo vašej Suchej doline zabili domanižanského farára."
"Akože by som nepočul. Jánosík sa na nich za to veľmi hneval, on by takto človeku nikdy neublížil.-Za toto sa nám dobre vodiť nebude- povedal im."
"Veru ani nevodilo. Ten raz sme boli naposledy vo vašom chotári. A na mieste, ktoré tam bolo Jánošíkovi najmilšie, pre takého človeka ako si ty voľačo zanechal."
Ondro sa ledva stihol rozlúčiť so svojím najlepším kamarátom Jožkom z Ledníc.
"Nechoď", brzdil ho Jožko,"gazda sľúbil, že ak trocha stíchneš, môžeš ostať až do jedene."
Ondro však nedbal na nikoho. Popri rieke Nitre kráčal, čo mu nohy stačili. Z Kľaku sa pustil do Fačkova a keď zišiel do Suchej, stihol sa napiť z tej istej studničky, vedľa ktorej trafila guľka domanižského pátera. Odtial už iba bežal až po Skalky. Tu, nad Lednicami, má byť zakopaný Jánošíkov poklad.
Ondro sa pustil do kopania. Nejedol ani nepil, len čakanom podčičrával skaly. Schovával sa pred hájnikom, nechcel, aby ho zbadali dedinskí pytliaci. Počkal, vzápätí sa rozháňal. Zo zeme však vyhrabával iba kamene.
"Vari by mi starec, čo o sebe hovoril, že za mladi i on bol jedným z janošíkovskej družiny,vari by mi klamal?" spytoval sa v duchu Ondro."Veď všetko ostatné ja tak, ako hovoril." Na vrchu spodnej špicatej skaly sú otlačené Jánošíkove krpce. V tej skale, v jej otvorenej papuli, je ešte doteraz ohnisko, na ktorom piekli baranov. Vraj počas zbroje mali pod ňou aj zásobáreň žita. Vrchná skala s ulomeným nosom skrývala pivnicu plnú vína.
Na nej sa Jánošíkovi otlačil krížik aj knižka, čo mu ostali ešte odvtedy, ako odišiel z farárskeho seminára. Na najväčšej, prostrednej skale, Jánošík spával. Doteraz tam má vyváľané ležovisko. A práve pod touto skalou má byť poklad.
"Možno, ale kamenný", hromžil Ondro a smútil za márnymi nádejm. "Zem je prerytá ako od krtov a nikde nič. Čo ma voľakto predbehol?"
Nešťastný bol Ondro, plný smutných myšlienok. Vychudnutý na kosť a bez jediného groša sa do dediny spustiť hanbil. Z hlavy mu už dávno vyfučalo všetko zlato. Na "maďaroch" mohol aspoň pár grošov zarobiť. A teraz? Čo si počne s matkou proti zime? Všeličo mu v tom smútku chodilo po rozume. I to, na čo skutočne nie je hodno pomyslieť. Teraz, Keď vedel, že "z toho mraku nezaprší", že sa mal radšej držať svojej kosy, eššte raz porožmýšľal o starcovi. A vtedy na to prišiel. Nie pod skalou, ale tri piade od nej na východ. Tam tie sľúbené dve priehrštia zlatých dukátov majú byť.
(Vydané v príležitostnej publikácii k 650. výročiu založenia obce Malé Lednice,1989,str.5)
